Ján SMREK - Básnik krásy, mladosti a lásky

Smrek štvorecOSOBNOSTI SLOVENSKA

Pred tridsiatimi rokmi zmĺkol hlas barda vitalizmu Jána Smreka, verše však znejú stále

Ján ČOMAJ – Foto: archív SNN

Ešte aj dnes cítim vlhkú a horkastú vôňu jesene, ktorá nehybne sedela v údolí Železnej studničky, keď som s jeho tatranskou lekárkou kráčal za ním do vtedajšieho štátneho sanatória. Stranícke vedenie mu po rokoch ústrkov preukázalo akýsi druh milosti a pri básnikových komplikáciách s dýchaním dali ho na doliečenie do „svojho“ zariadenia. Na tom kúsku cesty od zastávky k sanatóriu, keď autobus odvrčal, ticho priam bolelo.

Mal som to šťastie poznať majstra Smreka osobne dávno, vari aj tridsať rokov pred naším posledným stretnutím. S jeho dcérou Helenou sme boli v jednom ročníku, len sa nám dievča priskoro stratilo z očí, vydala sa až hen za Železnú oponu. Celé roky šesťdesiate si starý novinár Smrek všímal, čo sa deje v slovenskej tlači, zväčša aj poznal, kto je kto. A kto mu bol sympatický, na toho v Luxorke, v tých časoch jeho kaviarni, zakýval a pozval ho k stolu. Chodieval ta sponad Palisád takmer každé dopoludnie, peši, dolu kopcom a po rovine ignoroval mestskú dopravu. Pivo sa tu nepodávalo, to čašníci nosili len básnikovi Smrekovi a jeho prípadnému hosťovi v šálkach na čaj, objemnejších, ako býva v elegantných kaviarňach zvykom. Kávičkárom nebol a na vínko bolo ešte priskoro. Zdržal sa dve hodiny, do chvíle, keď bolo treba vstať a načas prísť na obed. Prečítal si noviny a ak bolo s kým, aj chvíľu politizoval, vždy s úsmevom a vždy vtipne. Sobotňajšie noviny Práca mali v tých rokoch na prvej strane stĺpec kurzívok – anekdotických príhod, pointou často bol výrok nejakej celebrity. A keďže celebritami tých čias boli ešte osobnosti a nie figuríny, Smrekove bonmoty patrili medzi frekventované kurzívky.

SmrekBol to prívetivý a dobromyseľný človek. Plný života aj v pokročilom veku. Veď v čase, o ktorom hovorím, mal približne sedemdesiat, ale  životná iskra a dobrá myseľ mu žiarili z tváre a huncútskych očí aj o dobrých pár rokov. Sotva kto by pobadal, že mal neradostné detstvo a roky dospelosti strávil nielen obdivuhodne činorodo, ale v ich druhej polovici aj s ústrkmi a nevraživosťou, dokonca aj spisovateľského okolia.

ooo

Janko Čietek, ako sa básnik Smrek volal, narodil sa 16. decembra v Zemianskom Lieskovom v rodine roľníka Ondreja Čieteka a Anny, rodenej Kadlecovej. Otec umrel v Jankovom útlom detstve, na mamičku si len hmlisto pamätal. Vyrastal v evanjelickom sirotinci v Modre a tu si krásneho usmiateho šuhajka všimol miestny farár, neskôr navrhovateľ koncepcie Martinskej deklarácie a po vzniku Československa aj prvý župan Bratislavy, Samuel Zoch a s manželkou sa mu stali druhými rodičmi. Ak som použil slovko „krásny“, nepreháňam. Janko výškou nevynikal, ale napriek tomu bol urastený a tvár mal ako americkí filmoví milovníci tých čias, s ostrými črtami a ešte aj s jamkou na brade.

Devätnásťročný narukoval na fronty prvej svetovej vojny, dostal sa až do Istanbulu a odtiaľ na palestínsky front a na Sinajskú púšť. Keď ochorel na maláriu, odviezli ho do nemocnice v Damasku a  sanatória v Alepe... To už písal, ak dobre rátam, tretí rok. Prvé verše publikoval v Slovenskom týždenníku ako osemnásťročný, básne z frontu mu uverejňovali v Živene.    

Keď sa v roku 1919 vrátil cez Odesu, Kyjev a Podkarpatskú Rus domov, Zochovci nástojili, aby pokračoval v štúdiách. Vychodil učiteľský ústav v Modre, v roku 1921 tu maturoval, v štúdiách pokračoval na evanjelickej bohosloveckej fakulte a vyšla mu prvá básnická zbierka Odsúdený k večitej žízni. Volanie poézie bolo prisilné. V roku 1924 sa Ján Smrek, lebo už sa tak podpisoval, rozhodol nebyť kňazom a stal sa redaktorom Slovenského denníka. Keď však tieto noviny v akomsi článku znevážili Maticu slovenskú, na protest z nich okamžite odišiel. Redakčne pripravil reprezentatívnu antológiu mladej slovenskej literatúry, do ktorej napísal aj štúdiu – podrobne v nej charakterizoval tvorbu jednotlivých autorov, a na to bolo treba mať parádny prehľad a prečítať úctyhodný počet kníh! Mal dvadsaťšesť rokov a bolo jasné, že v slovenskej literatúre sa objavil skvelý fenomén.

Smrek 2ooo

Skúsme – pre stručnosť – zhrnúť ďalší autorov vývoj do malého kalendária. Od roku 1925 je redaktorom Národných novín v Martine, vychádza mu zbierka Cválajúce dni a zakladá legendárny knižný cyklus EMSA – Edíciu mladých slovenských autorov. V roku 1929 vydáva zbierku Božské uzly a sťahuje sa do Prahy, kde v Mazáčovom vydavateľstve môže založiť a viesť literárny časopis Elán. Ten vychádzal v rokoch 1930 – 1947 a Smrek ako nikto pred ním sústredil v ňom takmer celú súdobú slovenskú literatúru. Rok 1931 – vydal reprezentatívnu publikáciu Slovenská prítomnosť literárna a umelecká. Rok čo rok mu vychádzajú nové knihy poézie: Iba oči, Básnik a žena, Zrno a v roku 1934 sa rodí dlhá poéma – uzatvára manželstvo s Blankou Kouckou. Rok 1935 – narodila sa im Elenka, dvaja synovia Ivan a Mojmír prišli na svet už v Bratislave, kam sa rodina presťahovala po okupácii Čiech. Elán sa sťahuje s ním – stáva sa časopisom Spolku slovenských spisovateľov. Keď sa začína 2. svetová vojna, Smrek zakladá a desaťročie vedie vynikajúcu knižnú edíciu Komorná knižnica Elánu. V roku 1944 mu vychádza zbierka Hostina, o rok kniha básní  Studňa, v ktorej vyjadril svoj odpor k vojne, fašizmu i k jeho slovenským obmedzeným vyznávačom. V ovzduší „ľudovodemokratických“ príprav komunistického prevratu zaniká časopis Elán, skvelý obraz jednej literárnej a publicistickej epochy Slovenska. Ešte stihol pripraviť a vydať nezabudnuteľný výber svojej vitalistickej, život oslavujúcej poézie Knihy mladosti I. a II. a na desať rokov odchádza do ústrania. Duch času a esprit autora nešli dohromady.

ooo

Napohľad sa zdá, že celé desaťročie po tzv. Víťaznom februári trávi Smrek na ceste spod Hradu do redakcie Slovenského spisovateľa, kde pozorne a s citom vedie Novú komornú knižnicu Elánu, na prechádzkach po starej Bratislave a jej okolí,  v kaviarňach Štefanka, Luxor, Grand, Blaha... a večer pod viechami, lebo v tichom pracovnom sústredení je básnik nevidený. A práve tam sa rodilo jedno gigantické dielo: neprekonateľné preklady. Duša poetu, ktorá nerezonovala s hlučným nadšením budovateľov nových zajtrajškov a nemohla sa zmieriť s vraždiacou justíciou, sa uzavrela do sveta najmilších básnikov a z nočného ticha pracovne rok čo rok vychádza úžasná kniha prekladov: v roku 1949 Villonov Veľký testament, udalosť v slovenskej kultúre, podľa mnohých odborníkov najlepší preklad Villona na svete vôbec, o rok výber z poézie maďarského giganta Endreho Adyho, potom Sándora Petöfiho... To už nastal nevídaný tlak kultúrnej obce na vedenie strany skončiť s izoláciou básnika, dať mu spoločenské ocenenie... Nevídané. Strana, ktorá ešte pred dvoma rokmi obesila svojho ministra Clementisa, udeľuje básnikovi z iného politického pólu titul laureáta Štátnej ceny Klementa Gottwalda. Veriť sa nám to, študentom literatúry, nechcelo!

Potom venoval svoju pozornosť deťom a nasledovali dve čarokrásne knižočky veršov pre najmenších Maľovaná abeceda a Machule. Ak chcete dať svojim ratolestiam pod stromček dar plný sviežosti, ľubozvučnosti, úsmevov a dôvtipu, skúste tie knihy kdesi nájsť! Prvý raz vyšli v rokoch 1954 a 1956. V roku 1957 napísal Smrek libreto k opere Jána Cikkera Beg Bajazid a preložil veľkú Puškinovu básnickú skladbu Ruslan a Ľudmila.

Koncom päťdesiatych rokov mu vyšla zbierka Obraz sveta – kniha básnických úvah, a preložil veršovanú Corneillovu hru Cid. Šesťdesiate roky: zbierka Struny, libreto Cikkerovej opery Mr. Scrooge, dva zväzky básní Knihy slnečné a Knihy podjesenné, mysliteľská poézia v zbierke Nerušte moje kruhy, dvojzväzková kniha spomienok Poézia, moja láska, výber z veršov o väčšej časti ľudstva Ženy a výber ľúbostných veršov pod názvom Ružový spev mi prší z úst, ďalší podobný sa volal Podoby lásky..., najmä si však pripravil nádherný dvojzväzkový výber básní, ktoré ho najviac charakterizovali – dal im názov Moje najmilšie. V krátkom období dubčekovského nadýchnutia dostáva titul Národný umelec.

Dňa 8. decembra 1982 dotĺklo citlivé srdce básnika. Štrnásteho mal pohreb v bratislavskom krematóriu. Na jar v roku 1983 uložili jeho urnu na Národnom cintoríne v Martine. Nad hrobom nám ušľachtilú básnikovu tvár pripomína busta jeho mladšieho priateľa, národného umelca Tibora Bartfaya.

ooo

Karol Kállay sa nedávno odobral za básnikom Smrekom, možno sa spolu aj posťažujú na nevľúdne časy po príchode cudzích vojsk a prísne strážených vydavateľských zámeroch v abnormálnom čase, ktorý akoby na posmech nazvali vtedajší politici časom normalizácie. Istotne to spomenú. S Karol Kállayom sme totiž začiatkom sedemdesiatych rokov vymysleli, že spravíme – presnejšie Kállay spraví – o Smrekovi knižku výtvarných fotografií. Mal som z básnikovej tvorby vybrať približne sto najkrajších obrazov, metafor, veršov, dvojverší, štvorverší, tak, aby dokázali fotografovi aj „nahrať na smeč“ – a Karol Kállay tie úryvky pretransformuje do výtvarnej podoby. Iba jednu báseň, poetickú životopisnú fresku detstva a mladosti, som chcel dať na úvod celú, aby čitateľ spoznal aj ľudskú tvár poetu. To boli roky, keď som už v novinách niekoľko rokov nepracoval a publikovať som nemohol, s tým sme si však starosti nerobili, kniha by tak či tak bola Kállayovým dielom – a Smrekovým, prirodzene. Keď som mal vybratých asi štyridsať takých drobných úryvkov a zdali sa aj Karolovi dostatočne „fotogenické“, evokovali v ňom možný obraz, išli sme to ukázať majstrovi.

Trochu starosvetský byt v tichej uličke, pokoj a pohostinnosť doslova napĺňali príbytok. Pani Blanka nás obskakovala, ukazovala nám plné  albumy a škatule rodinných fotografií, Kállay fotografoval Smrekove oči, zvráskavené ruky s prvými fliačkami stareckého pigmentu, dohovoril si s ním rande na nábreží a v petržalskom parku (tam predsa vznikol nezabudnuteľný veršovaný dialóg Básnik a žena)... Kniha nikdy nevyšla. Normalizátori nemali záujem o dielo, čo by bolo istým spôsobom aj oslavou človeka, ktorého nikdy nemali v láske.

ooo

A potom už len návšteva v straníckom sanatóriu. V tesnej izbietke všetko bolo nablízku. Básnik sa preto ani nemusel unúvať vstávaním, iba sa nahol a spoza skrinky vytiahol demižónik vína. Šiel som do kúpeľne po poháre, boli však len dva a my traja, aj s jeho pani doktorkou. Len čo som ich opláchol a priniesol do izby, náš hostiteľ už mal pred sebou šálku, presne ako za oných čias v kaviarni Luxor! Vidí sa mi, že na mňa vtedy aj šibalsky mrkol.

Keď sme sa po hodnej chvíli s tatranskou lekárkou vracali k zastávke mestského autobusu, zvečerilo sa. Svet bol plný vlhkej a horkastej vône jesene. Ešte aj dnes ju cítim, pritom uplynulo už tridsať novembrov. A pamätám si, že ticho priam bolelo.


Len vtedy je mladosť

niečo hodna,

keď vyprázdnime pohár jej

až do dna!

 

Anča, Anča,

samé mlieko, samá krv...

Len ťa stisnúť,

len ťa zmačknúť

ako guľu pomaranča!

Kde si sa to zatárala?

Nevieš, že tu ohne blčia

od náručia do náručia

a že stačí iba iskra,

abys´ sama nimi vzplála?

 

Objímam Vesnu, krásavicu,

nežným pohľadom,

navštívil som jej vonný dom,

nesúc jej srdca polovicu.

Kto žiť chce,

k nej nech so mnou chváta.

Poď, dievča čerešňových pier!

Život je veľký bohatier,

dá lásky nám, keď nedá zlata.

 

Zašvitorili vtáci: poďte žať...

A srdce lúky,

skryté v nežnom machu,

začalo chvieť sa

v kŕčovitom strachu.

Vedeli kvety, že ich prídu sťať.

 

Ej husle, husle,

nemáte dosť strún!

Pre vás je to výška privysoká,

do akej šľahá

plameň môjho oka!

Tak teda, basa,

huč ty z hlbokosti,

v akej sa varí nápoj bujarosti

tu, v mojom srdci!

 

Krátke sú ľudské životy,

dlhý bude náš bozk,

dážď šťastia prší riedko.

Krátke je slovko ty, ty, ty.

A je v ňom všetko.